Záhadné mestečko - 5. kapitola - Vyčerpanie
Nazdárek :) Nová kapča ZM je konečne tu! A bohužiaľ, ďalšia kapča tu nebude tak skoro, pretože ju ešte mám len rozpísanú a neviem, kedy ju hodlám dokončiť. No, ale budem sa snažiť ju dopísať, čo najskôr :)
V tejto kapitole to bude trošku akčnejšie a postupne sa budeme dozvedať viac info o Bee a jej minulosti a pôvodu. Teda, niečo nové o nej by ste sa mali dozvedieť už v nasledujúcej kapitole. Veď nechajte sa prekvapiť :) Príjemné čítanie a komentujte, pls :)
5. kapitola - Vyčerpanie
Keď som sa prebudila, bála som sa urobiť čo i len malý pohyb. Oči som mala stále zatvorené, bála som sa ich otvoriť. Vlastne som sa všetkého bála. Našťastie, že moje telo bolo už upokojené, ale stále som cítila zlý pocit. A stále mi nič nedávalo zmysel. Komu aj áno, že? Snažila som sa usporiadať si myšlienky, ale márne. Bola som strašne vysilená. Áno, to bolo presne ono, bola som slabá. Ani som nezaregistrovala, že v pozadí niekto je a dokonca sa niekto s niekým rozpráva. Napla som uši a počúvala som.
„Čo je zač?“ rozpoznala som Damonov hlas plný zlosti. To sa akože bavia o mne?
„Nemám ani poňatia,“ odvetil Stefan skleslo.
„Ale čo urobíme? Bola vydesená k smrti,“ šepla Elena. „Vyzerá to tak, že ani nevie, čo urobila. Bola strachom celá bez seba. Spravil si jej niečo, Damon?“ spýtala sa Elena a poslednú otázku zdôraznila a pridala hrubý podtón.
„Pche! V živote som ju nevidel!“ vyštekol Damon vyvedený z miery.
„Ticho, zobudíte ju,“ povedal Stefan.
„Už sa stalo,“ povedala som mrzuto. Konečne som sa odhodlala otvoriť oči a posadila sa na pohovke. Všetky oči boli okamžite na mne. „Čo je?“ zaujímalo ma.
„Bea? Si v pohode?“ spýtala sa ma ako prvá Elena. Zhlboka som sa nadýchla.
„Asi,“ povedala som. Nebola som si istá svojim psychickým stavom a ani fyzickým nie. „Fyzicky alebo psychicky?“
„Oboje.“
„Neviem,“ odvetila som. „Psychicky som asi na pokraji nervového zrútenia a fyzicky...,“ poohýbala som všetkými končatinami, poriadne som si ponaťahovala všetky svaly v tele. „Fyzicky asi fajn, nič poškodené som na sebe nenašla,“ dodala som po podrobnom skúmaní.
„Čo si zač?“ spýtal sa Damon tvrdo. Vyvalila som naňho oči. Nechápala som, ako to myslí. Počas mojej bezmocnosti hovorili veľa zvláštnych vecí, ale môj mozog ich ešte nestihol tak úplne spracovať.
„Blbšiu otázku si ani nemohol položiť,“ skonštatovala som sarkasticky. Damon sa na mňa neustále mračil a tak som si povzdychla a dodala: „Človek predsa.“ Nechápem o čo mu stále ide. Túto otázku mi už položil dvakrát.
„To určite!“ skríkol Damon a nadľudskou rýchlosťou bol pri mne, chytil ma pod krk a hodil do steny. S buchotom som narazila na stenu a spadla som na zem. Z nohy, ruky a z líca sa mi spustila krv. V ruke som pocítila pálčivú bolesť a cítila v nej niečo ostré, pravdepodobne triesku z nábytku, ktorý sa pri mojom páde rozbil na márne kúsky a triesky jednu chvíľu lietali okolo mňa.
Najprv som sa pozrela na moju ruku, z ktorej trčala tenká, za to dosť ostrá trieska a okolo nej mi po ruke stekala krv. Opatrne a s trasúcimi rukami som zachytila koniec triesky a pomalým pohybom som si ju z ruky vyťahovala. Bolelo to, ale nie až tak veľmi. Dalo sa to zniesť.
Keď som ju bezpečne vytiahla, odfúkla som si únavou a oprela som sa o stenu, ktorá už nebola taká pevná, keďže ma do nej Damon celou svojou silou hodil.
Potom som sa pozrela na Damona, ktorý práve držal pod krkom Stefana. Elena bola pri ňom a niečo naňho kričala. Damon ho po chvíľke pustil a znova bol pri mne.
Ja som pred seba obranne zdvihla ruky a snažila sa ako-tak brániť. Damon sa usmieval, ale jeho úsmev okamžite pohasol, keď z mojich rúk začalo svietiť nejaké svetlo. Nechápala som, čo sa to deje, ale ruky som nechala tam, kde boli. Damon začal ustupovať, to svetlo ho odradilo. Až keď bol v bezpečnej vzdialenosti, ruky som stiahla a pozrela sa na nich s vyvalenými očami. O pár minút ku mne prišla Elena a s ňou i Stefan, no Damon sa niekde stratil. Obaja mi pomohli na nohy, ale Stefan sa odo mňa trochu držal ďalej.
„Bea? Čo si to urobila?“ zaujímalo Elenu.
„Netuším,“ odvetila som a znova som sa pozrela na svoje ruky.
„Nie si normálny človek,“ skonštatoval Stefan. Ja som sa naňho neveriacky pozrela. Ale asi mal pravdu. Predsa, toto nie je po prvýkrát, čo sa mi stalo niečo divné. Mykla som plecami.
„Asi máš pravdu,“ priznala som. „Ale ani Damon. Je to upír,“ dodala som po chvíli. Ani neviem, čo som to povedala. Ale bola som si istá, že toto som nemohla povedať ja, pretože som vôbec nevedela, čo Damon v skutočnosti je. Akoby to povedal niekto iný, ale vyšlo to z mojich úst. To je zvrátené. „Preboha! To je ono!“ Konečne mi doplo, prečo som bola taká vydesená. Moje podvedomie vedelo, že Damon bol ten chalan z tej strašidelnej noci. Až teraz som si všimla, že som Elenu a Stefana svojou odpoveďou prekvapila.
„Ako to vieš?“ spýtal sa Stefan po chvíli.
„Pravdu? Ani neviem. Ja som na to došla až teraz. Moje podvedomie to vie už od chvíle, čo som ho videla,“ hovorila som potichu, pomaly a pokojne. „Ale nechápem, čo to je so mnou, raz som vydesená, teraz pokojná. To nie je normálne. Veď on...,!“ nemohla som to vysloviť nahlas. Začali sa mi triasť ruky a veľa nechýbalo od toho, aby som sa z tohto všetkého úplne zložila. A možno i to by bolo najlepšie. Už nechcem počuť nič, absolútne nič.
„Čo on?“ zaujímalo Stefana.
„Veď on zabil človeka rovno pred mojimi očami!“ vyhŕkla som. Pokoj znova vystriedal strach. Všetko je to zvrátené.
„Damon!“ zakričal Stefan. Ja som až nadskočila. On ho sem volá? Zbláznil sa? To by som mohla povedať aj o sebe, myslím. Všetko je to choré, zvrátené, nenormálne. Začala som pochybovať o svojom zdravom rozume. Mám vôbec nejaký?
„Čo chceš?!“ zavrčal Damon spoza môjho chrbta. Prudko som sa otočila a... neviem, čo sa stalo. Zrazu som stála na druhom konci miestnosti. Zmätene som sa okolo seba poobzerala.
„Preboha! Čo to... ako som sa sem dostala?“ Už sa mi netriasli len ruky, ale i celé telo. Celé moje telo bolo kŕčovito stiahnuté triaškou.
„Ty si znova pridal jednu obeť na tvoj zoznam obetí?“ spýtal sa Stefan podráždene a premeriaval si Damona vraždiacim pohľadom. Ten len pokrčil ramenami.
„Nebodaj ti to vadí, braček? Zastaviť ma nemôžeš, tak načo sa o to vôbec snažiť? Uberáš ma o drahocenný čas,“ povedal ironicky Damon a znova sa chystal na odchod. Vtom však zavial vietor a kým som si všimla, že Stefan už nestojí na svojom pôvodnom mieste, stál pred Damonom a zatarasil mu cestu.
„Mňa do toho sakra niečo je! Chceš nás prezradiť? Teraz nejde len o teba, Damon! Ľahko sem prilákaš lovcov ak s tým okamžite neprestaneš!“ snažil sa mu dohovoriť Stefan a položil mu ruku na rameno. Damon ju zo seba okamžite striasol a pousmial sa.
Až teraz som si všimla, že použil množné číslo. Takže... aby som si utriedila myšlienky, nachádzala som sa v spoločnej miestnosti s dvoma nebezpečnými upírmi a jeden z nich sa ma už aj pokúšal zabiť. Ako Elena môže len tak postávať okolo a v tvári mať len znepokojený výraz?! Sú to predsa monštrá, ktoré zabíjajú! Mala by sa báť ako ja! Presne, mala, ale nebojí. Prečo, dopekla?!
V hlave sa mi ozval inštinkt obete. Treba ujsť inak... no, jednoducho, nič pekné to nebude. A ja som si vždy predstavovala rýchlu, bezbolestnú a hlavne náhlu smrť. Že by som sa ani nenazdala a bola by som mŕtva, nič by ma nebolelo, cítila by som pokoj v duši a vstúpila by som do raja - čiže do neba. Predstavy môžu byť také krásne, ale takúto smrť asi nedosiahnem.
„Stefan! Neviem, či sa tu chceš zaoberať teraz Damonom, veď nech si ide, keď je zbabelec, radšej mi pomôž s Beou, pretože naberá nepekný zelenkastý odtieň,“ ozvala sa po chvíli Elena, aby predišlo bitke, ku ktorej sa už schyľovalo. A vážne, žalúdok sa mi obracal, bolo mi z tohto všetkého nevoľno. A aby toho nebolo málo, bola som strašne vyčerpaná. To som bola aj bez tejto scénky, ale teraz sú moje sily už úplne na dne. Ešte chvíľku a asi to už nevydržím.
Stefan sa na Elenu letmo pozrel, potom aj na mňa a znova sa obrátil k Damonovi. Odstúpil od neho a zamieril k Elene a na chvíľu ju objal. Damon však neodišiel, stál na mieste akoby tam zamrzol. Vtom sa Stefan od Eleny odtiahol a zamieril ku mne. Keď som to videla, vypleštila som oči.
„Nepribližuj sa ku mne,“ zavrčala som. Neviem, kde sa to vo mne vzalo, ale teraz nebol čas na premýšľanie. Tento netvor sa ku mne približoval. Stefan si moju vyhrážku nevšímal a ďalej išiel ku mne. Už ho delilo len pár metrov, keď zastal. Ja som cúvala, neviem, čo mi chcel urobiť, ale nedovolím mu sa ku mne, čo i len priblížiť.
„Oh, Stefan, konečne sa ťa niekto bojí. Po prvýkrát v živote,“ vtipkoval Damon v tej najnevhodnejšej chvíli. Stefan sa naňho ani neobzrel, za to ja áno. A vtom momente som sa pozerala do tmavých modrých očí, v ktorých som sa začala topiť ako v oceáne. Veru tak, Damonove oči mi pripomínali oceán.
Pohľad som radšej odvrátila, Stefan sa totiž znova priblížil o niekoľko metrov ku mne ani čo by som si to všimla. Ako to robí? Znova som cúvala. Pri cúvaní som takmer zhodila vázu s kvetmi, našťastie ju však Stefan stihol zachytiť.
Nebola som na tento prudký a rýchly pohyb pripravená a zľakla som sa. A vtedy som sa znova premiestnila na opačný koniec miestnosti. Zamyslela som sa. Strach, to je ono, keď sa zľaknem alebo sa cítim v nebezpečenstve, premiestnim sa. Alebo aj keď si pomyslím na to miesto, aj vtedy. Ale tým som si nebola istá.
„Bea! Stoj! Stefan ti nechce ublížiť, len pokoj,“ snažila sa ma upokojiť Elena, ale bolo to na houby. Nemohla som sa upokojiť.
„Len preto, že ty dokážeš byť v jednej miestnosti s dvomi krvilačnými upírmi neznamená, že ja sa ich nemusím báť. Ak si dobre spomínam, vždy som verila, že nadprirodzeno neexistuje a hľa, v tomto desivom mestečku zvanom Mystic Falls zistím, že existuje!“ vybuchla som. Elena najprv zvažovala moje slová a potom sa s prosbou v očiach obrátila na Damona.
„A po mne chceš zas čo, Elena? K nej sa nepriblížim, k tomu ma svojím prosiacim pohľadom nedonútiš.“ Elena posmutnela a znova sa obrátila na mňa.
„Tak komu teda veríš, Bea? Čo takto Caroline alebo Bonnie?“ spýtala sa. Chvíľu som premýšľala. Caroline ani nápad, ale Bonnie... no, Bonnie možno áno. Ale len MOŽNO!
„Caroline mi lezie na nervy s tým svojím bľabotaním a Bonnie, možno, len mi povedz, čo sú obe zač? Určite sa nemýlim, ak si nemyslím, že sú len obyčajné tínedžerky.“ To som fakt zvedavá, s čím sa mi zverí.
„Caroline je upírka a Bonnie čarodejnica,“ odvetila mi a skúmavo sa na mňa pozrela.
Povzdychla som si. Neviem, čo to znamená, ale jedno viem isto, ku Caroline sa nepriblížim. Ale neviem, čoho je schopná Bonnie. Čarodejnice poznám len zo seriálov ako Charmed, Sabrina, mladá čarodejnica a ešte samozrejme z rozprávok. Lenže z nich si nemôžem brať príklad, pretože skutočnosť je pravdepodobne úplne iná.
„Je tu vôbec niekto normálny človek?“ zamumlala som. Elena však očakávala moju odpoveď a taktiež aj Stefan. Damon len postával okolo, pozorujúc celú situáciu. A vyzerá to, že sa pritom pozorovaní poriadne bavil, pretože sa neustále uškŕňal.
„Fajn, čoho je schopná čarodejnica? Skutočnosť je zrejme iná ako čarodejnice zo seriálov a filmov.“
„Vysvetlím ti to cestou k Bonnie,“ povedala Elena a zvažujúc každý krok sa ku mne pomaly približovala. Ja som však zakrútila hlavou.
„Chcem ísť domov.“ To je jediné miesto, kde som teraz chcela byť. Nikde inde nie. A navyše preč od týchto bláznovstiev.
„Dobre, Jenna nás už určite očakáva,“ pristúpila na môj návrh.
Reagovala som až prirýchlo: „Nie, ja chcem ísť domov do Kalifornie.“ Elena sa na mňa nechápavo pozrela, ešte jej to nedoplo.
A tak som smelo pokračovala: „Nikdy som sem nemala chodiť a keď chcem okamžite odísť, nezabrániš mi v tom. Je mi fuk, že otec bude naštvaný, je mi to jedno. Som už dospelá, môžem si robiť, čo chcem. A teraz chcem ísť domov, takže si pôjdem pobaliť veci a odídem z tohto odporného mestečka plného všelijakých monštier.“ Keď som to dopovedala, zhlboka som sa nadýchla. Táto dlhá reč ma ešte viac unavila. Ale musela som to zo seba dostať.
Viečka mi začali oťažievať, ja som sa ich však stále snažila nechať otvorené. Elena mi na môj dlhý monológ nič nepovedala, len sa na mňa smutne pozerala. Stefan zostal tiež zaskočený, Damon sa už neuškŕňal.
„Teraz nemôžeš ísť domov,“ šepla Elena.
„Môžem,“ protirečila som jej. Hneď ako som to dopovedala, viečka ma prestali počúvať a náhle sa zavreli. Nevydržala som stáť vyčerpaním a tak som začala padať k zemi. Niečie ruky ma však zachytili skôr, ako som mohla dopadnúť s buchotom na zem. Ťažko povedať, koho boli, bola som príliš vyčerpaná, aby som si to zistila. Upadla som do hlbokého spánku.
Pokračovanie nabudúce...